.sedem_slov

vzrusenie, cudak, bok, pohreb, sol, svadba, znenie

"prosim? halo?" sluchadlo na tieto vyzvy i nadalej nonsalantne a suverenne mlcalo. sem-tam si do toho roztopasne zaprastalo. s uzasom a rozcarovanim sa nan pozrela, akoby sa ho chcela opytat ci to to sluchadlo mysli vazne, ale rychlo si uvedomila bizarnost situacie a vzchopila sa. sluchadlo zlozila spat do vidlice, ale vyraz s miernym otaznikom v tvari ju neopustal. pomyslela si ze ak by ju v tejto chvili niekto pozoroval, musel to byt vyjav hodny renesancnej malby. sedi tu v tych svadobnych satach s nezrozumitelnym vyrazom na tvari v suboji s nekompromisnym kusom plastu sluchadla. boj cloveka s nadprirodzenom, s bozstvom. prave dnesok bol dnom alokovanym pre vzrusenie, ale az do takychto mier ho skutocne necakala. po chvili to vsak rychlo nejak pustila z hlavy. musel to byt nejaky obchodnik alebo nieco podobne nepodstatne, pretoze ak by to malo byt podstatne, tak by hovor bol v poriadku. bol by z dovolatelnej vzdialenosti z poriadneho telefonu, nie cokolvek co toto bolo.
dnes je den svadby, nie hlupych telefonatov, a preto sa bude venovat svadobnym veciam, nie telefonickym. dnes sa vyda a basta, ziaden telefonista posuk jej to nebude znechucovat. utriasla si v zrkadle vlasy, ladnym gestom otvorila suflik a cosi z neho vkzla do kapsy pod suknou na boku stehna. s necitatelnym vyrazom opustila miestnost.

"mama, ale to ma byt svadba, nie pohreb!" zvysok argumentu sused nepocul, pretoze nemal zaujem to pocut. zatvoril vetracku na okne a nechal toho pochabeho a trochu - podla jeho nazoru - "mimo" chlapca riesit si cokolvek co taky chlapci si riesia. ma sa zenit a je nespokojny, pomyslel si a zacekal jazykom. nevdacnost. chvilu sedel v tlmenom tichu pri stole a hypnotizoval cerveny karovany obrus, ako vystrihnuty z nejakeho spagetti westernu. nedarilo sa mu vybavit spomienku kedy naposledy citil aspon trochu nejakeho vzrusenia, uz ked mu prisla na um taka myslienka na temu spaghetti westernu. cim viac nad tym premyslal, tym viac mal dojem, ze mu to vlastne chyba. ze svojho casu prave *to* vyhladaval, vnimajuc to ako sol zivota. teraz tu sedi a chmuri sa na obrus ako ten stary alkoholicky hnusny mastny mladenec, presne aky je. otvoril okno, tentoraz na plne vrata. presne tak ako jeho matka robievala a ako sa mu to hnusilo. konfrontoval priamym ocnym kontaktom hlucnu skupinku na ulici, ako tak neznasal ked to matka robila. a zarval - presne ako v jeho ociach vsetky zeny tak hnusne robia, rovnako ako asi cokolvek ine - smerom na skupinku ktoru si zameral vo svojom priamom pohlade: "hej! hej! tak halo!!" na to sa uz hlavy najprv iba nepritomne otocili, avsak do tohto nepritomneho vyrazu sa rychle vmiesila otazka pri uvedomeni, ze to predsa niekto mieri na nich. "ty debil! idiot! ty kus masa s urovnou kognitivnej schopnosti pňa! ty uboziak! tak halo?!" ale to uz bol chudak chlapik stary mladenec bezprizorny. pozornost mu sice venovana bola, ale len on ju akoby nejak nevnimal, akoby ani nekrical na nich. v tej situacii vlastne nikto z akterov v tejto scenerii nerozumel co sa presne deje. nikto, a to tuto situaciu robilo tak krasne ludsku.

14-09-25AD

text je vramci volnej discipliny a nesplna pravidla 7 slov.

a uz sa mi rozvijala predstava: sedim tam a rozpravam svoje bezne unhinged zvasty za ktore sa neskor budem citit... no nie sebavedomo. a v tom ku mne podide cudzi muz - spozorniem, pretoze co asi od nas moze chciet? pozera sa mi priamo do oci a ja jemu, a kym vo mne rastie este len nepokoj, on vravi: "preco jej to rozpravas?" rastuci nepokoj splasne a vystrieda ho hnev. co ma buzerujes, kreten, co ty o tom vies? ziadne slova vsak nepadnu nahlas, a tak teda po chvilke ticheho upriameneho pohladu ktory iba podskrtne vahu jeho zdelenia odchadza, niekam prec. uz ho nesledujes. sledujes iba svoj vnutorny pocit zmatku, paradoxu, snahu pochopit nieco nepochopitelne. nezda sa ti ze by si ho niekedy videl, a i tak sa ti zdal ukrutne povedomy. ako to je mozne? mozno nejaky stary znamy z detstva? toho by som nemal sancu poznat, ale povedomy by mi mohol byt. pripada ti to vsak velmi nepravdepobodne, to nebolo to. zvysok vecera plynie tak nejak z polcesty do prazdna, pretoze sa mi tazko drzia myslienky.

ale toto sa mi nikdy nestalo a spritomnim pohlad. a predsa, tu sa pise, ze clovek ma za zivot niekolko-krat garantovane vstupit do svojho predosleho zivota a potencionalne k nemu prehovorit, bez ohroznia stability casoproiestoru (i ked tento koncept je velmi archaicky a nemoderny. pouzivam ho iba kvoli tomu, ze v tej dobe ktoru opisujem sa viac nevedelo, priam netusilo). cudzim pozeram zasadne do tvare, a nikdy som si nicoho nevsimol. ak nepodstupim v buducom zivote transplantaciu tvare, myslim, ze by som sa spoznal. aspon matne, urcite. alebo spatne. ale ono sa nestalo a nedeje vobec nic! mozno ze by som si toho fakt nevsimol? ale ved ku mne rozprava len zlomok ludi. vacsinu zivota som stravil so sluchadlami a zapichnutym pohladom do zeme - keby ma niekto zlovestne premenil na predmet, bol by som nieco ako zlta "nerusit, prosim" karticka na klucke hotelovych dveri. alebo mozno nieco nevkusnejsie...

cele mi to nejde do hlavy. a pritom tak rad by som sa bol sam so sebou stretol! aspon potriasol rukou a ocami si povedal vsetko. a ak by som nedokazal pochopit, co mi oci toho starsieho vravia, na zaklade vzhladu a dojmu by som mohol skusit nieco trochu inak. to znie vypocitavo - odhliadnuc od tychto vyhod, i tak by som sa rad bol stretol. tak, ako rad sa clovek stretava s rodinou a blizkymi, tak podobne by som chcel i toto stretnutie. chcem mat aspon aku-taku *istotu*, ze budem so-so fajn.

v dalsom texte som uz nespozoroval ziadne suvisiace, dolezite info. ostal som tam sediet, akoby ma vytiahli z kuchynskeho kotla B-ckoveho cinskeho bistra - mierne obareny, prepeceny a bez chuti.

dej som unavene a pomaly rozvijal dalej. a vtedy sa mi vplizila myslienka, ktora sa mi nepacila. tej sa moje nepacenie pacilo, a evidentne na nom hodovala. rastla. jediny ludia, na ktorych nepozeram priamo su zobraci a bezdomovci. a tak by bolo teda velmi dobre mozne, ze som sa uz approachol, ale nevidel, teda nespoznal. ten hrozny pocit hrozy co som musel mat ked som si uvedomil, v akej bezvychodiskovej kasi som. a tiez ako ma hrozilo, ze ja starsi som takyto clovek. neviem, ako som zmenil tvar riecistia touto myslienkou.

03-03-25AD

text je vramci volnej discipliny a nesplna pravidla 7 slov.

bolo to dalsie uprsane rano. voda rycala do odtokov, a tie sa mi zdali trochu cistejsie ako vecer predtym, kedy som na tom mieste vystupoval z elektricky. to rano som do nej naopak, nastupoval. tie dni boli dlhe, plne tych istych tvari ludi, ktore som spoznal pred 15 rokmi v inej ulici, v inom meste, v inom state. i tak ich stale vidim vsade. akoby bol Boh lenivy stvorit sirsiu paletu ludskych crt, a zasekol sa niekde pri tucte, bohmi odpust tuto ruhajucu myslienku. On vie, preco veci urobil tak, ako su, a mne neprislucha posudzovat ich spravnost. len mi to pride zvlastne.

v elektricke na mna pozerala kazda tvar. ako stale. dobiedzaju, nukaju sa mi, ukazuju sa mi, zosmiesnuju sa mi. sepkaju mi, ale su zakerne - ked sa na ne pozriem, tvaria sa, ze nikdy nepozreli ani mojim smerom, a ze su strasne zaneprazdnene niecim inym. mozno inou tvarou. mozno inym telom. jedna slecna ma oslovila. mala mlade nohy a hrozne vnadne boky, ale staru tvar. staru tvar. aka dusa zmyje 20-rocnu tvar do tohto tvaru ? jej tvar som videl v zivote prvy a zaroven tisici krat. v predavackach, ucitelkach, okoloiducich.

kazda tvar ma iny hlas. niektore kricia, niektore su velmi striedme - presne tie take, co brehy myju. jeden neuveri kym nezazije na vlastnej kozi, a nech mi drahy citatel veri, ze viem, o com hovorim. tato teoria tvari ma vo volnych chvilkach zamestnava uz nejaku dobu a je celkom dobre definovana, ale fenomen hlasu je relativne cerstvy a stale je v procese mojej skromnej studie. za tieto tiche hlasy vsak dam ruku do ohna. a hocico ine hocikam inam.

najnebezpecnejsie tu tie, ktore su mi uplne neme. tie prichadzaju len malo a su neuveritelne vzacne. siroke oci egyptskych bohyn olemovane ciernymi kuderami. tie nepovedia ani slovo, nikdy. moj jednoclenny tim nevie nikdy usudit, co tato pantonima vravi: pohrdanie? pokoru? namyslenost? pohnutie? tenziu? apatiu? asi nam chyba kompatibilita.

na druhu stranu, pravdou zase je ze nie kazda tvar je ta ista - to vobec nie. to by bolo jednoduche, a asi by to bolo zrejmejsie; priatelia by sa mi boli zverili s tymto rusivym, ale nie prekazajucim pocitom, ktoremu (kym ho niekomu nezverim) holdujem sam.

bol cas vystupit. dazde trvali uz dlhu dbu, bolo to uz tusim druhym tyzdnom. prekvapovalo ma, ako moze tolko a tak dlho prsat, a co ma prekvapilo mozno este trochu viac bol fakt, ze som si prestal ten dazd uvedomvat. hlasy tvari vsak ostavali i nadalej nejasne, rovnako ako cokolvek ine v dazdi byva.

chcel som si utriet okuliare, no miesto toho som si len tazko vzdychol, ze stale zabudnem ze ja ziadne okuliare nenosim.

01-06-24AD

exchange, clearance, net, irony, shoulder, Mars, intention

hlboka tma. premyslam, kedy som naposledy v takejto hlbokej tme bol v lese, a nemozem sa ubranit sladkym spomienkam na detstvo kedy sme po lesoch pobehovali pravidelne, noc ci den. posrana nostalgia, stale ma dostane a stale ma lame. cert ju ber, som tu a som teraz, jediny realny ja ktory som tu bol. otec by mi to bol vysvetlil, ale ten je teraz tisice mil vzdialeny. fyzickym vypatim som sa ubranil dalsej vlne nostalgie za rodicmi. som tu a som tu pre isty ciel, s jasnym zamerom. cistinka, na ktorej okraji som partizancil v krovi, bola jedinym svetlejsim bodom v sirokom okolo mojho rozhladu - teda nakolko velmi sa da nazvat o chlp svetlejsia, ale stale temna tma. mal som dojem ze mam lepsie nocne videnie. co sa deje ze mi zrenicky nereaguju? je nieco so mnou zle? mohla mi to zapricinit prudka vymena tlakov a vlhkosti ovzdusi sposobena mojim zostupom z obeznej drahy sposobit tuto docasnu vadu? v manuale sa o nicom takom nezmienovali, nanajvys o zaludkovej nevolnosti. uchechtol som sa a v mysli si spokojne potlapkal po pupku, pod ktorym by sa nikto nedopatral mojho povodneho, biologickeho zaludku. ako svajciarske hodinky mi v tych miestach tikalo a cvakalo nieco, co by iste skupiny nazvali ako uplnym opovrhnutim boha, pripadne jeho uplnym opustenim. myslienky o svojom umelom zaludku som zahnal rovnako ako vsetky ostatne myslienky, ktore som sice vnimal ako validne, ale v bushi v ktorom som sedel trochu rozptylujuce. nechal som si prejst poslednu volnu myslienku a mierne sa popod fuz usmial nad ironiou poradia mojich myslienok - teda nostalgie, okamzite nasledovsnou uvedomenim si aka theseovska lod som. civel som do tmy a snazil sa dalej nenechat rozptylovat faktom, ze v nej vidim konzistentne a spolahlivo, i po hodnej chvili, prd. musel som znova nachvilu zabludit do myslienok, pretoze ma velmi zaskocilo poklepanie po pleci od zadu. nevydal som vsak ani hlaska, pretoze o vydavani hlaska sa manual zmienoval velmi jasne a imperativne - v okoli siete na cistine ani muk! a ja som teda ani muk nevydal a nedoprial nasim neprajnikom. v tme za sebou som po prude ruky na mojom ramene pricestoval az k jej majitelovi niekde hore jej prudom. na jeho helme som jasne, a spolahlivo videl exkluzivne iba ja vdaka povinnej uprave na zreniciach fosforeskujuce cislo mojho kolegu, ktore sa v rychlom okamihu rozsirilo i o vsetky ostatne detaily hned v momente, co boli tieto udaje nacitane z databazy. dobra vecicka, aspon nieco funguje v tych mojich zreniciach. ked budem spat hore, budem musiet zajst za technikom s tou problematickou expanziou zreniciek. ten mi to s radostou opravi. cislo, avsak ziadne meno, pomyslel som si hned na to. meno cudzieho cloveka som nepocul uz dobrych 20 rokov, naposledy ked som bol doma. mena su chulostiva zalezitost. stale si pamatam este mena svojich rodicov, nosim ich blizko srdca ako sa vravievalo. peter a maria. potom sa stalo co sa stalo a ludia prestali rozpravat svoje mena.

kym mi toto stihlo prebehnut hlavou, stihli mi prebehnut i udaje, ktore mi ruka na ramene zdelila do mojho systemu, bez akejkolvek potreby verbalnej komunikacie. opatrne som sa zdvihol zo svojej pozicie a vybral sa podla tychto novych instrukcii pozdlz cistiny, i nadalej v tieni bushu.

operacia sa i napriek mojmu defektu priblizovala zdarnemu koncu, i to je co mi bolo prezradene dotykom mojho druha. aj ked som mal tuto lesnu aromu a energiu rad, tiez som sa tesil odtial co najskor vypadnut. siet, ktoru som sa marne snazil dovidiet na cistine nikdy nie je sama. vacsinou je obletovana uchylne oddanymi militantmi ktory fakt miluju nasolit zbytocne, ale s pozitkom a fanatizmom cely zasobnik do akejkolvek biednej duse ktora sa necha najst v blizkosti, ktoru tito debili uvazia za povazlivu. zaujal som novu poziciu, odkial som v kutiku oka registroval cistinu, na ktoru som sa od zaciatku s trapenim snazil divat. teraz boli moje oci upriamene skrz optiku na nocnu oblohu. ked pride cas, nechame expresne dorucit tuto siet, alebo cokolvek co to je spat ku svojmu stvoritelovi. je to tak pre dobro vsetkcyh. a vo velky vhod dobra vsetkych prichadzalo to, ze chvila tohto expresneho dorucenia sa blizila, velmi rychlo sa blizila. pozoroval som striedavo svoj pokoiny dych, ticho lesa a planetu marsu v mojej optike, ktory prave dovrsil oznacenej pozicie. vydych, stuknutie tlacidla, svist, vydych. usmev. posledne co ostava vystrelit je uz len ruza z papieru na strelnici pre milu, ktora mi tieto akcie tak trpezlivo akceptuje. ta strelnica sa prave rychlym a splasenym behom priblizovala k nasim pohodlnym, utulnym poziciam so strachom o "svoju" siet. nenechal som sa rozptylit milujucou myslienkou na plne kose ruzi doma, o ktore sa jej nezne ruky tak pozorne starali a tuhsie som utiahol rukovet zbrane v mojej dlani.

07-09-25AD

fishermsn, contract, explicit, enfix, hell, pedestriam, war.

horuci a tetelivy vzduch nad hladinou zobrazoval prisne tvary pobrezia a jeho mesta presne akoby podla vole mesta, ktore sa pozorovatelovi chcelo co najpritazlivejsie zapyrit - blysnut sa svojimi kvalitami, pootocit sa a ukazat sa v najpritazlivejsej poze. na pobrezi, po pieskovej plazi sa nieco hybalo. chodec na brehu splyval ako zrnku na jeho piesku. siel a krical: "vojna bude, ludkovia! vojna, vojna strasna a hrozna!" a piesok pod jeho nohami mu ustupoval rovnako ako ludia, ktorym tymto vstupoval do mysle. ako nad tym premyslam ked to rozpravam, niektore veci sa mi zjavuju s odstupom casu inak; a pribeh dotvaraju do inej formy, v akej sa nam vtedy pisal pred ocami. toho muza som totiz nikdy predtym v meste nevidel, co i ked som na trhu travil kazdy den predajom ryb poslednych aspon 30 rokov. a nikdy som ho nevidel ani potom. akoby bol iba zlocestnym pocestnym, banditom na dlhych opystenych cestach ktory sa prizivuje a zije zo svojich obeti. zasial peklo do mysli nasho mesta, a to je jedina stopa ktora po nom ostala. ostatne, voda zmyla. z mysle vsak len tak cokolvek neopadne. a dobre to nedopadne ak tieto myslienky nie su polozene a odsunute od valu. neslobodno tieto myslienky si dovolit ifnixovat akymkolvek ich rozvadzanim.

zivot siel nejak dalej, ako stale. sum mora rozhombaval tabule v uzkych uliciach, po ktorych macacich hlavach sa prehanali vozy postupne o cosi rychlejsie a nervoznejsie na moj vkus. nie ze by explicitne nieco porusovali, stale dbali aby sa neporusili ziadne predpisy - totiz, straznika mali este menej radi ako nezarobeny peniaz, za ktorym som sa nazdaval ze sa tolko ponahlaju. nikdy som uz nezistil, co za tym bolo. ako sa im ten prizrak z plaze dostal tak spolahlivo a hlboko do ich duse a mysle. co bolo za atmosferou, ktora s prichodziou zimou hustla. po 30 rokoch rybarcenia v mojom meste som dostal ponuku na kontrakt v juznejsom meste. a pretoze mi tento chlad zachazdal pod kozu uz istu chvilu, rozhodnutie nebolo tazke. to mesto uz v mojom srdci prestavalo byt tym mojim rodnym mestom.

Snivam, ze raz najdem v nejakej starej, zaprasenej a vsetkymi bohmi zabudnutej izbe medzi starodavnymi globusmi s 5cm nanosmi prachu a vysokymi drevenymi kniznicami zpola zapratanymi atlasmi a encyklopediami, v ktorych pisu o horucej historii - druhej svetovej vojne - vyherny automat. a kludne aj dvestorocny! nemam zabran. nie som gambler, nutno asi vysvetlit jedno: horuckovito sa uz niekolko rokov nahanam za stastim. o dost viac ako ostatni, a o rovnako dost menej aj skutocne aktivne... mnohokrat stacil len skok! o to viac ma tieto premrhane sance mrzia. zacinam velmi podivne verit, ze tie mrtve bezvedome ikony automatu urobia nieco, co neviem-nechcem-nemozem urobit ja, tovaren z masa a kosti, najmocnejsi element v nam znamom vesmire. stale vsak nic. a tak si pustam sarkana po praci, dnes je pekne aj ked je zamraceno, s povetrim idealnym na let. moj svet je maly, ved kdekolvek som, mam istotu, ze som do hodiny doma u rodicov na peso. niekddy sa pustim do toho lesa i hlbsie. a cim dalej plynie cas, tym viac sa odovzdavam tomuto vetru, s vedomkm, ze boj je marny. a tak ma pomaly unasa.

28-03-22AD

pluce, hon, pomaly, skaza, satelit, novela, zastupca

Kazdy sa mierne zalakne, ked ho zacne boliet, pichat v pluci. A celkom opravnene, dovolila by si povedat ze je to nestandartna bolest. Jeden sa obava rozkladu a upadku vlastneho tela za predpokladu, ze oplyva pudom sebazachovy bez vady. Ona si vsak starosti nerobila, ved vedela odkial to pomerne bolestne pichnutie pochadza. Velmi odvazne si dovoli tvrdit, ze to bude pravdepodobne tato strikovacia ihla v jej hrudi, ktoru drzi ruka, ktora vysi na ramene trupu na ktorom troni vysoko vystrcena hlava jej mileho, ktoremu v tomto sere priamo svietili oci. V tych ociach sa vsak milosti dopatrat nevedela. Skaza ich prestupi oboch, len jedneho z nich o trosku pomalsie. Uz ziadne hony za uspechom a naplnenim, uz ziadne letne prechadzky. Uz len chlad a stud. Pamatala si, ako sa okolo nej krutil ako satelit: bezmocne a oddane. Zda sa, ze sa rozhodol zachytit a zastavit sa o jedine pevne teleso, ktore mal a poznal: ju. Bola by to zaujimava novela, ich romanik, urcite siroko-zanrova, len nie romanticka. Mozno okrem par vybuchov a zachvevov ich libid. Tie chvile su krasne. Nuz, co uz, zda sa, ze od tohto momentu sa bude musiet na dobu neurcitu - kym bude schopny vykonu pozicie - stat jej zastupcom. Vo vsetkom. Odpisovanie na listy od blizkych, pisanie do prace s PNkou od lekara (asi sfalsovanou, ale kto vie, mozno zvladne i lekara ukecat), platenie dani, chodenie na besedy miesto nej s opsravedlnenim, ze sa bohuzial pre chorobu nemohla zucastnit... Hej, smrt je blba choroba. Este ze ju ale kazdy skor ci neskor bez vyhrady dostaneme, to by asi bola v opacnom pripade o dost neprijemnejsia zalezitost. Zbohom, drahy, bol si mi mily. Snad sa bezo mna postavis na vlastne nohy, a zacnes zit zivot nezavisle a naplno. Mozem ta o to poprosit? Len rychlo, pretoze citim, ako sa mi uz podlamuju nohy a ako mi chabne sanka.

28-03-22AD

sedadlo, casnik, paranoja, minuta, sandale, vedro, kazeta.

Ledva stihol privriet dvierka. Toto nebola uz ziadna nehmatatelna paranoja, toto bola realna hrozba, ktorej sa musel postavit. Nevidel vela co sa deje vonku satnika, do ktoreho vliezol. zrazu si uvedomil; aky debil dal ziarovku do satnika? naco?? aby si videl svoje osuchane sandale??? Vo vysvietenom satniku - aj ked zatvorenemu - sa citil ako na podnose casnika, ktory sa nesie k tomuto nezvanemu hostovi. Uz to bola pomaly minuta tohto nekonecneho strehu. alebo hodina? cas trosku splyval. Nemohol byt videny, pretoze ziarovka bola pred nim - nie za nim tak, aby ho prezradil tien, krory by hadzal. preco do riti si nemohol dat na satnik normalne dvierka, ale tieto gycove roletove? to nic, i napriek vsetkemu sa "host" nezdal byt v sedle tohto lovu - vyzeral ocividne zmateny a popleteny, pripominal mu zufalu existenciu kaziet, ktore ako dieta tak casto, no nerad kazil. "dobre, " povedal si v hlave "stracam nervy. cas vyriesit tuto situaciu podla adekvatneho bontonu" vravel pocas toho, ako pravou rukou smatral a nakoniec i pevne stiskol rucku vedra, a lavu prilozil k dveram, kondenzujuc energiu pre rychly vpad a i dobre miereny uder.

24-10-21AD

povysenie, pojd, trezor, seno, listok, balik, kazen

aj ked waldo nemal najlepisu pamat, waldo mal vybornu schopnost pohybu a rychlosti. nevedelo to vela ludi, a ani nemalo preco: vela sa nestykal; a uz ked aj, nerozdaval listky so sebalubym vypisom v com exceluje. cele roky treningu a kazne, len preto, aby v moment jeho povolania odsluzil naplno a bezchyby. tri kroky, trh rukou, otvoreny suflik, vojensky presny tanec prsrov po klenbe suflika, otocka o tretinu, 4 a pol kroka... trezor. obsah trezora nesmie nikdy vyjst najavo. v tom spocivalo vsetko. neslo mu ani o povysenie ani o balik, ktory dostaval; slo mu o pychu, hrdost a cest - sluzi, a prestane len skrz vlastnu smrt, kedy bezmocne zlozi hlavu na hustom koberci tejto miestnosti. a to sa len tak nestane, ved nad nim nie je nic, uz len pojd, ktory mu obcasne sluzi ako docasny sklad chlapikov, ktory si mysleli, ze je dobry napad ho skusit prechytracit. slamene hlavy, necudo, ze tak lahko ich spalit. lenze teraz niekto klope na dvere, a waldo vie, ze prisiel cas preukazat vsetky svoje schopnosti. a aj ked waldo nema najlepsiu pamat, waldo ma vybornu schopnost pohybu a rychlosti. tri kroky, trh rukou...

18-10-21AD